POSTÚRA

Postúra – téma, ktorá je bastardizovaná v dnešnom svete fyzioterapie, tréningu, ale aj medicíny na každodennom poriadku. Jedni hovoria, že postúra je dôležitá, druhí zase, že je jedno akú postúru v priestore zaujímate. Problém je väčšinou v tom, že ľudia ktorí sa vyjadrujú k tejto téme prílišne čiernobielo preukazujú svoju zaujatosť k jednému alebo druhému spektru a prichádzajú o celok, ktorý môže byť komplikovanejší než sa zdá. Poďme si teda v prvom rade zadefinovať, čo to tá postúra vlastne je a podrobne ju rozobrať z rôznych hľadísk.

Postúru môžeme chápať ako aktívne držanie pohybových segmentov tela proti pôsobeniu vonkajších síl. Neznamená to však, že je synonymom vzpriameného stoja! Postúra je základnou podmienkou pohybu a nikdy nie naopak. To znemaná, že ak chceme vykonať hocijaký druh pohybu, tak na jeho počiatku bude štartovná postúra. To, že postúra je dynamický a neustále sa prispôsobujúci dej, je často prehliadané. Veľmi dobre je to vystihnuté výrokom R.Magnusa: „Postúra nasleduje každý náš pohyb ako tieň.“

Postúra je u každého jedinca veľmi unikátna a to súvisí s Bio-psycho-sociálnym modelom a evolúciou.

Začneme s evolučným hľadiskom, pri ktorom si vysvetlíme ako sme sa k našej „ľudskej“ postúre dostali.

Náš druh Homo sapiens sapiens je z kineziologického hľadiska unikátny tým, že sa pohybuje bipedálnou lokomóciou (chôdza na dvoch končatinách), ktorá je mu prirodzená a je tomu adaptovaný aj náš skelet a jeho biomechanika. Táto adaptácia nastala z dôvodu klimatických zmien kedy sa časť našich predkov premiestnila z pralesov a rovníkového pásma ďalej do rozľahlých prerií, kde bolo získavanie potravy výrazne energeticky náročnejšie a bipedálna chôdza umožňovala oproti neadertálcom výhodu o cca 100 až 350kcal, ktorú Homo sapiens mohli zúžitkovať napríklad na rozmnožovanie, zatiaľ čo predošlé druhy boli v deficite a ich veľká muskulatúra a chôdza na štyroch sa stala veľkou nevýhodou. Zaobstarávanie iných druhov potravy si vyžadovalo prekonávanie o dosť väčších vzdialeností, čo urýchlilo proces adaptácie a selekcie. Ľudské telo je v optimálnych podmienkach tvorené krivkou v tvare S pri pohľade z boku, resp. v sagitálnej rovine. Striedavé kifoticko lordotické zakrivenia sa striedajú po celom tele, nie len na chrbtici – za driekovou lordózou nasleduje gluteálna kifóza, ktorá prechádza do lordózy v oblasti sedacích kostí a následne sa dostávame do kifózy v oblasti brušiek svalov hamstringov, lordóza podkolennej jamy a takto by sme vedeli pokračovať po celom tele. Toto anatomické nastavenie nám umožnuje efektívne vzdorovať gravitácii a pohybovať sa priestorom po dvoch končatinách a nespadnúť pri tom na zem. Ak sa prirodzené krivky alebo pohybové schopnosti vytrácajú, tak sa mení naša oporná základňa a centrum gravitácie tela sa premieta na iný bod než pri ideálnej situácii. Na to, aby sme si udržali efektivitu bipedálnej chôdze a energetickú úspornosť potrebujeme disponovať prirodzenými rozsahmi pohybu v kĺboch a tak zabezpečiť optimálny pohyb jednotlivých častí tela popri chôdzi. Pokiaľ sa náš skelet dostane do iného, resp. kompenzačného nastavenia, môžeme hovoriť o energeticky nevyhovujúcom nastavení. Kompenzácie sú skoro vždy spôsobené vonkajšími alebo vnútornými stresormi pôsobiacimi na náš systém. Čím väčší je vplyv stresoru na naše telo a schopnosť nášho tela odolávať tomuto stresoru nižšia, tým viac sa začneme vracať v evolučnom rebríčku k našim predchodcom a využívať v pohybe vpred skôr rovinu sagitálnu a frontálnu. Inak povedané, väčšinou strácame rotabilitu v istých častiach tela. Pokiaľ hovoríme o úplnom extréme, tak takáto chôdza vyzerá ako prevaľovanie sa zo strany na stranu s využívaním prevažne svalov zadnej časti tela bez rotačného elementu. Preto môžeme takýto druh chôdze vidieť prevažne u ľudí s obrovským množstvom svalovej hmoty alebo ľudí v rôznych štádiách obezity. Z biomechanického hľadiska by sa pri chôdzi mali výsledné vektory síl premietať do stredu opornej plochy, pokiaľ to tak nie je, tak vznikajú  neefektívne/energeticky nevýhodné stratégie, ktoré si vyžadujú excesívnu svalovu prácu, vyššiu spotrebu kalórií a môžu viesť k štrukturálnym adaptáciam na skelete.

Menšie deviácie v tvare skeletu a tým súvisiacej postúry sú už dané našimi priamymi predchodcami. Konkrétny tvar, veľkosť a nastavenie skeletu vo vysokej miere ovplyvňuje aj náš genóm. Rozdielny druh postúr a pohybových možností budeme vidieť napr. v populácii Východnej Ázie a v populácii Severnej Európy. V tomto hľadisku vysoko zavážia aj environmentálne, nutričné a pracovno-pohybové faktory, ktoré generačne formujú naše genetické línie. To v akom podnebí sa nachádzame ovplyvní našu termoreguláciu na základe ktorej sa mení aj tvar nášho skeletu. Ľudia, ktorí majú genetické korene viac ovplyvnené chladným podnebím budú mať pridodzene kratšie končatiny a oválnejší mohutnejší trup pre efektívnejšiu termoreguláciu, resp. udržanie tepla. Pokiaľ by sme sa bavili o opačnom extréme, tak ľudia s africkými koreňmi alebo ľudia z teplých klimatických pásiem budú mať naopak dlhé končatiny a útlejší trup pre efektívne udržiavanie optimálnej teploty a zabráneniu prehrievania. To aká potrava je typická pre danú oblasť je opäť späté s adaptáciami nášho kostrovo-svalového aparátu – už od pohľadu bude populácia Ázie a severských krajín diametrálne odlišná. Takisto ak sa bavíme o pracovno-pohybovom hľadisku. Podstatné je aj aký druh práce naši predkovia vykonávali. Ázijské kultúry sú známe tým, že ich odpočinková pozícia ale aj práca často prebiehali v hlbokom drepe, čo môžeme asociovať so zmenou orientácie a hĺbky jamy bedrového kĺbu, preferencií pohybov panvového pletenca, tonusom svalov panvového dna a tak podobne. To aké pohybové správanie bolo typické pre vašich predkov bude úzko súvisieť s tvarom a možnosťami vašeho skeletu, ktorý bude najviac efektívny najmä pri aktivitách, ktoré sú typické pre vašich predchodcov od ktorých ste „zdedili“ pohybové správanie a aj približný tvar svôjho tela, percentuálne rozdelenie typov svalových vlákien, ale aj prirodzenú tuhosť-laxnosť väzív.

Biologický faktor budeme vnímať trochu z iného súdka, keďže z evolučného hľadiska sme sa zamerali na problematiku, ktorá súvisí aj s faktorom biologickým. Ak sa na biologický faktor budeme pozerať ako na zachovanie základných telesných funckií, opäť sa budeme baviť o čo najefektívnejších stratégiách pre daného jedinca udržať sa v aktuálnom „potravinovom retazci“ - udržať si schopnosti reprorodukcie, cirkulácie a respirácie. To akú postúru má jedinec aktuálne značí jeho momentálne najefektívnejšiu schopnosť odolávať a adaptovať sa vonkajším a vnútorným stresorom. Pokiaľ vidíte niekoho kto je excesívne vyhrbený a má predsunutý krk, znamená to, že jeho nervový systém vyhodnotil túto „postúru“ ako najviac výhodnú z hľadiska jeho aktuálnej interakcie s vonkajším a vnútorným prostredím. Aj keď z dlhodobého hľadiska môže ísť o poškodzujúce pohybové správanie, v aktuálnej pozícii dokáže prebiehať respirácia a ostatné životne dôležité funkcie, napr. pri sedení v kancelárii, ktoré je pre daného človeka dôležité a tak sa naň adaptuje. Tým pádom bude našu postúru vždy sprevádzať zachovanie základných biologických funkcií aj za cenu menšej efektivity a energetickej úspornosti.

Psychologický model – v tejto časti sa pozrieme na to ako naše psyché, resp. naše psychické nastavenie, nálada, osobná mienka a povaha dokážu formovať tvar našej postúry a reprezentácie nášho tela v priestore. Pozrieme sa na dva extrémy - človeka trpiaceho depresiou a človeka sebavedomého, možno až mierne narcisistického. Tieto dve osoby budú nie len v úplne inom mentálnom rozpoložení, ale aj budú zaujímať úplne inú prirodzenú postúru. Človek depresívny má charakteristickú postúru, ktorá vyzerá nasledovne: hlava v predsunutom postavení, ramená gotické/zaguľatené, prominentná hrudná kifóza a ramená môžu byť aj v jemnej elevácii (dvihnutí). Tomas Myers túto postúru prirovnal k prirodzenému obrannému reflexu quadrupedov. Príkladom je mačka, ktorá sa zježí, hlavu dostáva k zemi a kifózou v chrbtici si chráni svoje životne dôležité orgány, ktoré sa nachádzajú v prednej časti tela. Postúra tým pádom definuje a reflektuje psychický stav daného jedinca, ktorý žije v strachu/neistote a bráni sa pred vonkajším prostredím a hocijakými druhmi stresorov, pretože na podnety reaguje prehnane, poprípade nejakým spôsobom neprimerane. Človek z opačného spekra, teda sebavedomý, bude naopak disponovať takzvanou militantnou postúrou, ktorá značí vypnutú hruď, hlavu zasunutú dozadu (známe hovorové: „Pozor aby ti nenapršalo do nosa.“) a gestikuláciu, ktorá bude viac otvorená a extrarotovaná – nebojí sa komunikovať s vonkajším prostredím a príjmať informácie a stresory. Fasciálne tkanivo je priamo ovplyvňované autonómnym nervovým systémom, resp. aj naším emočným rozpoložením. Preto je aj toto hľadisko veľmi podstatné sledovať aby sme pochopili širší obraz o tom prečo má človek istý typický druh postúry.

Sociálny model – tuto sa budem jemne prelínať s modelom psychologickým. Začneme ale s hľadiskom ontogenézy alebo vývoja jedinca (formovanie istých vzorov nastáva už v prenatálnom vývoji, ale o tom inokedy), ktorý bude sledovať najmä svojich rodičov ako svoje primárne vzory a od ktorých bude opakovať akcie a pohyby, ktoré vykonávajú. Na to využívame pri vývoji najmä takzvané zrkadlové neuróny, vďaka ktorým je toto možné – opakovať pohyby, emócie a jazyk po druhých. Častokrát si môžete všimnúť, že ak má nejaké deviácie v chôdzi dieťa, pravdepodobne si ich všimnete aj u rodiča, keďže najmä chôdzu zrkadlíme od našich rodičov v dosť podstatnej miere. Takisto sa deti snažia napodobniť aj postúru a iné pohyby a akcie svojich rodičov. Logicky sa bude skelet dieťaťa formovať najmä v útlom veku a to vďaka pohybovým aktivitám, ktoré vykonáva a pozíciam, v ktorých sa často nachádza. Vo vyššom štádiu vývoja naše posturálne zrenie bude do istej miery formovať aj sociálne prostredie v ktorom sa budeme nachádzať a aj „hierarchia“, ktorou budeme v danej sociálnej spoločnosti ovplývať. Tým pádom sa budú deti snažiť napodobniť svojich „dominantných“ a obľúbených rovesníkov/kamarátov vo všetkých aspektoch aby sa priblížili ich spoločenskému statusu. Tým pádom môžeme preberať rôzne druhy pohybového správania, či už fyziologického alebo patologického charakteru.

Ako vidíte našu postúru definuje veľké množstvo premenných, ktoré sú viac alebo menej ovplyvniteľné. To, či je alebo nie je postúra dôležitá, je veľmi nešpecifická otázka. Je dôležitá pri určitých okolnostiach a prípadoch ale určite nie pri všetkých. Predsa len funkcia ovplyvňuje štruktúru ale aj štruktúra ovplyvňuje funkciu a tým pádom bude aj stav našej postúry prispievať k celkovému pohybovému prejavu a jeho efektivite. Niečo ako dokonalá postúra neexistuje, existujú len dostačujúce alebo obmedzené pohybové možnosti. Preto je základom pozerať sa na to, či z danej „postúry“ v ktorej sa nachádzame vieme vyjsť a dostať sa do inej pozície alebo sme v danej postúre zaseknutí a prichádzame o pohybové možnosti s vidinou budúcich patológií. To, že „neoptimálna“ postúra nie je spojená s bolesťou neznamená, že nedokáže z dlhodobého hľadiska vytvoriť isté formy degeneratívnych zmien (Wolfov a Davisov zákon). Musia tieto zmeny spôsobovať bolesť? Určite nie. Môžu spôsobiť pohybové obmedzenia? Určite áno, no často tieto obmedzenia postupom času začnú aj spôsobovať bolesť. Predsa len žijeme vo svete, v ktorom musíme vzdorovať gravitačným silám a prispôsobovať sa nášmu okoliu a to či budeme naše telo používať v plnom potenciáli alebo nie určí našu efektivitu a pohybovú dlhovekosť a v neposlednej rade aj to, čo našim deťom do vienka odovzdáme. Pekný deň.