PROGRESÍVNA REHABILITÁCIA
Väčšina ľudí si pod rehabilitáciou predstavuje masáže alebo rôzne druhy elektroliečby, ktoré môžete dostať napríklad v nemocnici. Realita by však pre maximálnu efektivitu a udržateľnosť mala vyzerať inak.
Rehabilitáciu by sme mohli v podstate prirovnať priamo úmerne k manažmentu stresu, akurát tu sa budeme prevažne baviť o strese na tkanivá, ktoré aktuálne chceme rehabilitovať.
Začiatok rehabilitácie vždy sprevádzajú jednoduché techniky a drily, ku ktorým patrí aj napríklad spomenutá masáž alebo isté druhy elektroliečby.
Pokiaľ ale chceme cieliť udržateľný progres je nevyhnutné sa presunúť ďalej k aktivitám, ktoré vyvíjajú na dané tkanivá väčší mechanický stres. Dôležitá je dávka, v tomto prípade by sme mali kráčať po relatívne tenkom ľade kedy zvyšujeme odolnosť/silu/kapacitu danej časti tela, ale zároveň nevytvárame prílišnú záťaž, ktorá by stav zhoršovala alebo brzdila pozitívne adaptácie. Jednoduché pravidlo je také, že pacient by sa mal cítiť po cvičení ideálne lepšie alebo rovnako a nemal by zaznamenávať zhoršenie stavu v čas cvičenia alebo priamo, poprípade deň, po ňom. Vtedy vieme, že aktuálne cvičenie/technika neboli adekvátne zvolené a treba zmenšiť záťaž, ktorú na dané tkanivo vyvíjame.
Všetko je proces. Podstatné je aby sme z ľudí nevytvárali fragilné (neodolné) osoby, ktorým povieme, že predklon im zničí platničky, ale snažili sa ľudí motivovať k pohybovej variabilite a odolnosti. Žiaden pohyb a cvik nie je zlý, avšak môžeme ho použiť v nesprávny čas na nesprávny problém a tým si vytvárame chybné predstavy o tom, že napríklad mŕtve ťahy alebo drepy nie sú vhodné ako rehabilitačný nástroj. Základom je docieliť bezbolestný, istý a sebavedomý pohyb pri ktorom dokážeme poškodené tkanivá plne zaťažiť a opätovne si užívať silu a plnú funkciu svojho tela.
Preto nemôžeme očakávať, že futbalista, ktorý sa dostáva do plnej športovej zátaže po laparoskopickej operácii kolena bude večne benefitovať z izometrických drillov na quadriceps.
Progresie musia začať postupne čo najviac mimikovať športovú záťaž do ktorej sa chce dostať, až potom docielime plný a dlhotrvajúci návrat k športu. Čím viac sa rehabilitácia v konečných štádiách liečby podobá na plnú tréningovú záťaž (beh, zmeny smeru, skoky, submaximálna zátaž pri silovom tréningu), tým lepšie výsledky dosiahneme.
To isté samozrejme platí aj pre bežných pacientov, ktorým musíme aktivity prispôsobiť tak, aby ich pripravili na aktivity v bežnom živote kde sa budú sem-tam musieť ohnúť, niečo preniesť alebo zdvihnúť, vyhýbaním sa týmto aktivitám nedocielime plnohodnotné zaradenie človeka do jeho každodenného života a dané pohyby by mu mohli spôsobovať psychickú ale aj fyzickú neistotu vyúsťujúcu v bolesť.
Netreba sa preto báť kráčať po tenkom lade a nastaviť rehabilitačný plán efektívne a progresívne pre maximálne výsledky. Pekný deň.